BEH: Na bratislavskom Night Rune som si najprv zabudol tričko a potom zabehol osobák

Autor: Jaroslav Taldík | 12.9.2017 o 13:36 | Karma článku: 2,61 | Prečítané:  341x

Na štart bratislavského Night Runu 2017 sme sa tento rok z našej firmy postavili šiesti. Odmenou nám boli tri osobáky a Katka zabehla desaťkilometrovú trať po prvý krát v živote. Bola nadšená.

Pre mňa osobne sa už stáva tradíciou, že na tento večerný beh utekám rovno z práce. Rovnako ako vlani, aj tento rok na mňa vychádza víkendová služba presne na čas konania pretekov Night Run. Našťastie, v kancelárii sa mi to darí zapichnúť už krátko po šiestej a tak mám dosť času na presun k Eurovei.

Prichádzam dosť skoro a preto v šatni stretávam len zopár bežcov. Vyťahujem veci z ruksaku a je tu prvý problém. Zisťujem, že moje firemné funkčné tričko s nápisom TASR zostalo navoňané a zložené pekne v skrini. Musím teda preteky odbehnúť v bavlnenom, v ktorom som celý deň chodil po redakcii.

Ešte šťastie, že do práce nechodím v obleku. To by som bol na každej fotke.

Rozbehávam sa necelé dva kilometre, nasleduje strečing, trocha atletickej abecedy a na štart sa staviam zhruba pol hodinu pred výstrelom.  Stojím dosť vpredu, ale nechcem, aby mi pre behu prekážali pomalší borci a borkyne. Formu som mal v posledných dňoch dobrú, v kútiku srdca rozmýšľam aj nad osobákom, hoci Night Run v Bratislave nie je práve najrýchlejšia trať.

Peter Sagan si na veľkej obrazovke zaväzuje svoje šnúrky, zaznie výstrel a ja sa rozbieham po trati.

Beží sa mi fantasticky. V ideálnom jesennom počasí držím tempo pod 4.10 min/km, ale napriek tomu necítim žiadnu väčšiu námahu. Vbieham do tunela pod Bratislavským hradom a rovnako ako ostatní, strácam signál na mojich hodinkách s GPS. Dole námestím SNP mi to beží samo a zatáčam do uličiek Starého Mesta.

Tep mi pomaličky stúpa, ale okolo 175 úderov za minútu u mňa nie je nič výnimočné,  pri pretekoch ide skôr o štandard. Dopredu ma ženú bubny a diváci popri trati.

Vybieham na Starý most, občas predbehnem niekoho ja, občas niekto mňa a už je tu Sad Janka Kráľa. Inštinktívne spomalím. Svetla je málo, trať je sama zákruta a bojím sa, aby som nestúpil do jamy alebo na nejakú nerovnosť.

V Sade Janka Kráľa som na jar bežal aj ČSOB polmaratón, park je síce fajn, ale k rýchlosti nikomu nepomôže. K osobáku mi v apríli chýbali štyri sekundy. Áno, na 21,1 km trati.

Tep mi vystúpi nad 180 úderov za minútu, ale ženie snaha o osobný rekord, viem, že to mám rozbehnuté výborne. Avšak každý kilometer je už teraz nekonečný, pri opätovnom výbehu na Starý most sa snažím stratiť čo najmenej času. Sily dochádzajú, ale keby som bol v poslednom kilometri svieži ako rybička, asi by niečo nebolo v poriadku. Tlačím na pílu ako vládzem, posledná rovinka a ja vyzerám nejaký displej, ktorý by mi ukázal výsledný čas.

Stlačím stopky na hodinkách, ale prsty zmáčané od potu sa šmýkajú, musím ešte raz. Usmieva sa na mňa 41.40 min, viem však, že čistý čas bude ešte o pár sekúnd lepší. Svoj doterajší osobný rekord na desaťkilometrovej trati 41.50 min si nakoniec zlepšujem o 17 sekúnd. Z 502 bežcov v mojej kategórii tak končím 23.

Je to tak. Možno vzhľadom na mojich takmer 42 rokov, možno kvôli iným veciam, sa mi už darí zlepšovať len po sekundách, maximálne desiatkach sekúnd. Nech robím, čo robím. Ale vďaka aspoň za to.

S nealkoholickým pivom v ruke sa postavím ku zábradliu a sledujem ostatných dobiehajúcich pretekárov. Fascinujú ma najmä bežci, na pohľad úplne nešportové typy, ktorí evidentne mali problém tých desať kilometrov vôbec prebehnúť. Napriek tomu sa postavia na štart, možno chvíľu bežia, chvíľu kráčajú, ale dajú to. Majú môj obdiv a povzbudzujem ich v posledných metroch. Vidím aj dôchodcov, vozíčkarov, malé deti, mnohých od námahy so skrivenou tvárou ako sa snažia na posledných 100 metroch získať ešte pár sekúnd.

Či tých desať kilometrov dokáže bežec zabehnúť pod 35 minút alebo za 1.15 h, každý má svoj cieľ.

Hádžem plechovku od nealko radlera do smetiaka a hľadám kolegov z tímu. Sú vysmiati, nadšení , spotení, smradľaví a červení.  Ako ja. Selfie na pamiatku a presúvame sa do pubu na nejaké to pivo. Podrobný rozbor behu s krígľom v ruke je totiž povinná a najpríjemnejšia časť každých pretekov.  

Vierka po prvý krát v živote zabehla desať kilometrov pod 1.05 h, osobák si spravil aj Ľuboš (51.10 min). Katka takúto trať bežala vôbec po prvý krát za skvelých 1.07.18 h, rovnako ako Vladka. Vladov výsledný čas bol nakoniec tiež pod jednu hodinu.

Bavíme sa o ďalších behoch, popíjame pivko, kecáme a všetko je tak ako má byť.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Alternatívu nepotrebuje iba Smer, ale aj SaS

Žasneme nad tým, ako sa na Slovensku v radoch stúpencov opozície znížili nároky.

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Ján Vrbenský hovorí, že za holé časti môžu kalamity.


Už ste čítali?