Viliam Fischer prišiel na verejné zasadnutie na ŠTS v Pezinku spolu so svojim advokátom Petrom Vačokom, ktorý je známy ako bývalý policajný vyšetrovateľ z prípadu zavlečenia Michala Kováča ml. do Rakúska ešte v roku 1995. Mnohí si spomenú, že z prípadu bol „odídený.“
Nás novinárov prišla na súd celá hromada a samozrejme nás zaujímalo stanovisko odsúdeného. Pripomeňme si, že Viliama Fischera v apríli 2015 ŠTS podmienečne odsúdil na dva roky so skúšobnou dobou na štyri roky, peňažný trest 15.000 eur, zákaz činnosti tri roky a súd rozhodol aj o zhabaní časti úplatku vo výške 800 eur.
Kardiochirurg a spoluautor prvej úspešnej transplantácie srdca na Slovensku v jednej osobe sa pred necelými dvoma rokmi na súde priznal, že na tri krát zobral úplatok v celkovej výške 3000 eur, bonboniéru a dve kačice, jedna mala tri kilogramy a druhá štyri.
V podstate išlo o to, že lekár vykonal polovicu trestu, ktorá sa týkala zákazu činnosti. Tú druhú chcel odpustiť, čo zákon umožňuje. Oficiálne sa to volá „podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti“ a editorky TASR si presne kvôli takýmto formuláciám trhajú vlasy.
Zvyšok trestu (okrem zákazu činnosti) zostal aj po rozhodnutí súdu samozrejme v platnosti.
Fischerovi ani Vačokovi do reči nebolo, keď však už novinári príliš otravovali, vyjadril sa ešte pred zasadnutím súdu advokát. „Existuje množstvo, množstvo ľudí, ktorým zachránil život. A prečo by tieto skúsenosti nemohol postúpiť ďalším, svojim mladším kolegom. To je dôvod, prečo žiadame o upustenie od zvyšku trestu,“ povedal. A keď už sebareflexiu nespravil Fischer, skúsil to spraviť za neho aspoň on. „Dobre, čo spravil, to spravil. Za to dostal trest. Ale zase na druhej strane, nemôžeme negovať celý jeho život,“ doplnil.
Po advokátovi spravil krátke vyhlásenie aj samotný odsúdený. Hovoril o svojom ťažkom detstve a životných úspechoch.
„Do 25. roku života som býval v izbe s otcom, s mamou, dedom, WC na chodbe, o mastnom chlebe. Vyštudoval som. Odoperoval som tisíce operácií, tak keď veľmi skromne poviem s príbuznými, so známymi, som spravil okolo 100.000 ľudí šťastnými na Slovensku. Chodil som po Spojených štátoch, Kanade, po Európe, šíril som meno Slovenska v medicíne, ktoré bolo vysoko uznávané. Vychoval som v kardiochirurgii najmenej desať kardiochirurgov, z toho keď sme začali transplantáciu, tak som okrem seba pustil ďalších piatich kardiochirurgov do operačného výkonu do transplantácie srdca vo veku od 32 do 38 rokov, čo žiaden šéf na tejto zemeguli nespravil. Dostal som slovenskú kardiochirurgiu, keď som ju preberal, mali sme úmrtnosť okolo 18-19 percent. Po dvoch – troch rokoch sme sa dostali pod tri percentá, na svetovú úroveň,“ pochválil sa.
Samotné verejné zasadnutie trvalo krátko. Fischer vysvetlil, prečo je zase na súde. „Dôvod, prečo som požiadal o odpustenie zvyšku trestu je, že by som rád vykonával, chirurgická časť zrejme neprichádza do úvahy, ale konzultačnú činnosť by som rád vykonával, pokiaľ bude záujem o moje služby, lebo tie skúsenosti sú nemalé,“ vysvetlil sudcovi.
A keďže neprotestoval ani prokurátor, sudca Fischerovmu návrhu vyhovel.
Okrem prijatia úplatku lekár iný trestný čin nespáchal, peňažný trest 15.000 eur zaplatil, sudca spomenul len nejaký jeho dopravný priestupok, za ktorý uhradil pokutu 20 eur.
Nikto nemal krvavé oči, zásluhy starého pána sú všeobecne rešpektované.
Mne osobne na stredajšom súde chýbalo zo strany odsúdeného trochu viac sebareflexie. Presnejšie, aspoň nejaká sebareflexia. To, že v roku 1998 bol účasťou tímu, ktorý spravil prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku, mu už nezoberie nikto. O jeho zásluhách a oceneniach si môže každý prečítať na wikipédii, poznáme ich aj bez ďalšieho zdôrazňovania.
Keď ale lekár zoberie úplatok, aby niekoho pri operácii uprednostnil, logicky niekto iný príde na rad neskôr. U pána Fischera ten iný, čo má také problémy so srdcom, že potrebuje operáciu.
Kardiochirurg sa vôbec nevyjadril k prevzatému úplatku, hoci sa v roku 2015 na súde priznal. Chýbalo mi u neho také chlapské „Spravil som chybu, prepáčte, je mi ľúto.“
Takto sa neviem zbaviť pocitu, že niektorí lekári považujú úplatok za niečo normálne, niečo, čím sa ani neoplatí zaoberať a nikoho vlastne do toho nič nie je.